PhDr. Bibiana Pomfyová, PhD.

Diakovce, bývalý kláštorný Kostol Panny Márie pri zaniknutom benediktínskom prioráte (dnes farský Kostol Nanebovzatia Panny Márie)

Obec Diakovce sa nachádza v blízkosti mesta Šaľa v Nitrianskom samosprávnom kraji.

Charakteristika objektu:

Kostol Panny Márie v Diakovciach patrí na území Slovenska spolu s kláštorom v Hronskom Beňadiku, kostolmi v Hronovciach–Čajakove a Rimavských Janovciach, ako aj kaplnkou v Skalke nad Váhom medzi dodnes funkčné sakrálne stavby, vybudované ešte v období stredoveku pre benediktínov . Kostol i jeho bočná Kaplnka sv. Štefana kráľa je jedinou, dodnes stojacou časťou zaniknutého kláštora. Predstavuje cenný príklad románskej tehlovej architektúry. Vyznačuje sa neobvyklou dvojpodlažnou dispozíciou.

Náčrt histórie:

Dejiny benediktínskeho kláštora v Diakovciach boli úzko späté s najvýznamnejším benediktínskom opátstvom v niekdajšom Uhorsku – s Kláštorom sv. Martina v Pannonhalme (Panónskej hore). Neprekvapuje preto, že územie dnešných Diakoviec sa prvý krát objavuje v listinách, ktoré patria k najstarším v rámci Slovenska i stredovekého Uhorska. Prvá písomná zmienka vzťahujúca sa k Diakovciam je obsiahnutá v dodatku listiny z roku 1002, ktorou prvý uhorský kráľ Štefan udelil opátstvu v Pannonhalme rovnaké práva, aké mal kláštor benediktínov v Montecassine. Z dodatku sa dozvedáme, že pannonhlamský kláštor dostal na území dnešného Slovenska dedinu, či skôr veľkostatok Váh (Wag), ktorý zahŕňal územie neskoršej obce Diakovce a jej okolia.  Donáciu kráľa Štefana I. potvrdil v roku 1093 kráľ Ladislav I. V jeho listine sa uvádza, že pannonhalmský kláštor mal na tomto veľkostatku veľmi dobrý ovocný sad, dva rybníky a les. Všetky dary kláštoru opätovne potvrdil pápež Paschal v roku 1102. V pápežskej bule, vystavenej 2. decembra uvedeného roku, sa po prvý krát spomína tunajší Kostol Blahoslavenej Panny Márie. Je možné, že v rámci hospodárskeho dvora (grangie), patriaceho pannonhalmským mníchom, tu v tom čase už existoval malý kláštor a že spomenutý Kostol Panny Márie bol jeho súčasťou.  Podľa jednej hypotézy by týmto kostolom mohla byť dnešná bočná Kaplnka sv. Štefana. Niektorí bádatelia pripúšťajú však aj možnosť, že na prelome 11. a 12. storočia vznikol samotný trojloďový kláštorný kostol, ktorý bol neskôr iba prestavaný.  Žiadna z uvedených hypotéz ale zatiaľ nebola potvrdená. Kostol, resp. Kaplnka Panny Márie sa spomína opäť v rokoch 1214 a 1215. Existencia malého kláštora (cella), podriadeného Pannonhalme, je tu jednoznačne doložená až v roku 1228 v súvislosti s vysvätením novopostaveného (alebo prestavaného?) Kostola Panny Márie. O slávnostnej vysviacke nás vzácnou zhodou okolností informujú až dva písomné pramene. Prvým je bula pápeža Gregora IX., ktorá sa zmieňuje o tom, že na žiadosť pannonhalmského opáta Uriáša boli vysviackou poverení vacovský biskup Brictio a nitriansky biskup Jakub. Druhým prameňom je tzv. Prayov kódex. Významná liturgická kniha z konca 12. storočia kolovala medzi rôznymi cirkevnými inštitúciami a istý čas ju mali k dispozícii aj v Diakovciach.  Zrejme vtedy na jednu stranu kódexu vsunuli krátky text o konsekrácii diakovského kostola. Z textu vyplýva, že vysviacka prebiehala počas dvoch dní. V prvý deň (1. 12. 1228) posvätili k úcte Panny Márie kostol, uchovávajúci rad relikvií (zapisovateľ uviedol relikvie Panny Márie a svätých Petra, Juraja, Havla, Henricha, Gotharda, Margity). Druhý deň vysvätili horný Oltár sv. Juraja, v ktorom bola tiež uložená celá zbierka relikvií (zo Svätého kríža, ako aj svätých Jána Evanjelistu, Juraja, Vavrinca a Martina).  Mnísi si teda do kódexu zapísali to, čo bolo najdôležitejšie pre ich liturgické povinnosti, ku ktorým patrila oslava svätých a pripomínanie si pamätných udalostí. Vysviacka kostola bola pre každý kláštor jednou z hlavných pamätných udalostí.

Kostol Panny Márie, posvätený v roku 1228, stojí dodnes, i keď v pozmenenej podobe. Tvorí východnú časť súčasného farského chrámu. Je postavený celý z tehál. Základnú dispozíciu kostola tvoria tri rovnako vysoké lode s tromi východnými polkruhovými apsidami. Na západnej strane mal emporu a dvojvežovú fasádu s hlavným portálom v stredovej osi. Hmota veží sa ešte čiastočne zachovala, empora aj medzičasom zbarokizovaná západná fasáda však zanikli pri prestavbe v 19. storočí. Diakovský kostol patril k stavebnému typu, ktorý v sebe spájal južný vplyv prichádzajúci z Lombardie a Ríma (troapsidové trojlodie bez transeptu) aj zo západoeurópskej nadalpskej architektúry (dvojvežové priečelie). V stredovekom Uhorsku sa v období románskeho slohu tešil tento stavebný typ zvláštnej obľube. Vyznačoval sa ním celý rad benediktínskych (ale aj iných) kostolov. Na území Slovenska k nemu patrili napríklad tiež kláštorné kostoly v Hronskom Beňadiku a Hronovciach–Čajakove. Kostol v Diakovciach sa však od iných kostolov predsa len niečím výnimočným odlišoval. Postavili ho ako dvojpodlažnú stavbu. Horné poschodie má rovnaký rozsah ako prízemie. Je to tiež trojloďový priestor s tromi východnými apsidami. Bočné lode však od strednej lode neoddeľujú, tak ako na prízemí, piliere podopierajúce klenbu, ale murované steny, v ktorých sú vytvorené priechody s polkruhovými záklenkami. Zo strany hlavnej lode sa tieto priechody striedajú so sedíliami – nikami na sedenie.  Horné poschodie diakovského kostola slúžilo pravdepodobne ako klauzúra, teda časť kláštora, do ktorej mali prístup len mnísi. V bočných lodiach  mohli mať zriadené dormitórium (spálne), pokým hlavná loď mohla slúžiť ako klauzúrna kaplnka alebo kapitulná sieň, prípadne jedno i druhé.  V apside napojenej na hlavnú loď stál s najväčšou pravdepodobnosťou „horný Oltár vysvätený k úcte sv. Juraja“, spomínaný v Prayovom kódexe. Na stenách apsidy je vo fragmentoch ešte zreteľná maliarska výzdoba. Celkový námet nástennej maľby však už nie je možné spoľahlivo identifikovať, rozoznateľné sú len dve mandorly a postava tróniaceho Krista v jednej z nich.

Vonkajšie steny kostola sú plasticky členené plytkými opornými piliermi, lizénami a viacerými druhmi dekoratívnych vlysov. Výzdoba sa sústreďuje hlavne na východných apsidách, pričom sú v nej zreteľné určité nepravidelnosti, ktoré viedli k úvahám o viacerých stavebných fázach kostola. V každom prípade je diakovský kostol aj vďaka týmto dekoratívnym prvkom jednou z najlepších ukážok románskej tehlovej architektúry na území Slovenska, hoci jeho tehlové murivo zakrýva vrstva novodobej omietky. V regióne juhozápadného Slovenska pôsobil vo svojej dobe pravdepodobne aj ako lokálne stavebné centrum. V bližšom i vzdialenejšom okolí možno nájsť na menších sakrálnych stavbách (Križovany nad Dudváhom, Nitra – Drážovce) rovnaký typ dekoratívneho vlysu (ide o tzv. strieškový alebo pílový vlys) ako na kostole v Diakovciach, čo hovorí prinajmenšom o inšpirácii týmto kláštorným kostolom, ak nie priamo o účasti jeho stavebných majstrov.  Predpokladá sa tiež, že architektúra diakovského kostola mala vplyv na výskyt väčšieho počtu tehlových kostolov v oblasti Žitného ostrova.

Z južnej strany sa ku kostolu primkýna už spomenutá Kaplnka sv. Štefana. Malá jednoloďová stavba s predĺženou polkruhovou apsidou je tiež postavená z tehál a jej architektonické detaily (ústupkový víťazný oblúk a trojuholníkovito ukončené odkladacie niky v interiéri, podstrešný zuborez a rímsa v exteriéri)  boli vytvarované rovnako ako na hlavnom kostole. Uvedená skutočnosť môže poukazovať na to, že kaplnka nie je staršia, ako sa hypoteticky niekedy usudzuje, ale že vznikla v čase, keď bol vybudovaný aj kostol. Pôvodne mala kaplnka samostatný južný vstup s polkruhovou archivoltou. Po stranách portálu južnú stenu kaplnky plasticky premodelovali nezvyčajne vysokým vlysom v podobe zuborezu.

Kostol Panny Márie je spolu s Kaplnkou sv. Štefana jediným viditeľným pozostatkom zaniknutého kláštora. Kláštorné budovy, ale aspoň časť z nich, sa nachádzali na severnej strane kostola. Poukazuje na to dnes zamurovaný, polkruhovo ukončený portál v severnom múre bočnej severnej lode.

Podľa písomných prameňov bol kláštor koncom 13. storočia, keď sa prvý krát objavuje aj názov Diakovce (Deáky), chránený hradbami a opevnením. Opevnenie vybudovali ľudia rakúskeho a štajerského vojvodu Albrechta Habsburského, ktorý po smrti kráľa Ladislava IV. (1290) obsadil juhozápadné Slovensko. Obsadené územie vydobyl späť v roku 1291 Abrahám Rufus z Hlohovca. Listina vraví, že so svojimi servientmi nasadil vlastný život, aby získal späť opevnený kláštor a vrátil ho pôvodnému vlastníkovi, teda opátstvu v Pannonhalme.

Priorát v Diakovciach jestvoval do konca 16. storočia. Po krátkom období šírenia reformácie medzi miestnym obyvateľstvom bol v roku 1636 vrátený pannonhalmským benediktínom. Rehoľníci tu pôsobili do roku 1787, keď bol kláštor zrušený v rámci jozefínskych reforiem. Opätovne sa vrátili koncom 19. storočia a zostali až do násilného zrušenia kláštorov v roku 1950.  Kláštorný kostol prešiel určitými stavebnými zásahmi (nadstavba veží, úprava západného priečelia, oprava klenby) v 18. storočí.  Zásadná prestavba sa uskutočnila v rokoch 1872 až 1875, keď podľa plánov architekta Fridricha Schuleka pristavali k západnému priečeliu kostola novú trojloďovú, neorománsku baziliku.

Bibliografia:

Ipolyi-Stummer, A.: Beschreiburg der Baudenkmale der Insel Schütt (Csallóköz) i  Ungarn. In: Mittheilungen der Kaiserl. Königl. Central-Commission zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale, 3, 1858, s. 268-270.

MENCL, V.: Stredoveká architektúra na Slovensku. Kniha prvá. Stavebné umenie na Slovensku od najstarších čias až do konca doby románskej. Praha – Prešov 1937, s. 77-79, 152-161, 301, 385.

Güntherová, A. a i.: Súpis pamiatok na Slovensku, 1. Bratislava 1967, s. 293.

BAŠO, M. – Štibrányi, J.: Diakovce. Kostol Panny Márie. Komárno 1995.

TAKÁCS, I. (ed.): Mons Sacer 996–1996. Pannonhalma 1000 éve, I. Pannonhalma 1996, s. 302-306.

ŽAŽOVÁ, H.: Romanika v zrkadle písomných prameňov. In: Monumentorum tutela – Ochrana pamiatok, 22, 2010, s. 364-377.