Mgr. Mária Marková

Charakteristika objektu:

Ruiny benediktínskeho kláštora sv. Beňadika na Skalke pri Trenčíne sú najstaršou benediktínskou kultúrnou pamiatkou v Trenčianskom kraji. Významným sakrálnym objektom sa Skalka stala po príchode sv. Beňadika okolo roku 1031 a jeho neskoršej mučeníckej smrti. Svätí Andrej-Svorad a Beňadik sa stali v roku 1083 prvými kanonizovanými svätcami Uhorského kráľovstva a Skalka sa stala odvtedy významným pútnickým miestom – najstarším na Slovensku.

História:

Život sv. Andreja – Svorada a sv. Beňadika

O živote týchto dvoch svätcov hovorí legenda - Život svätého pustovníka Svorada Vyznávača a Beňadika Mučeníka. Autorom je päťkostolský biskup Maurus, ktorý bol tiež benediktínskym mníchom a neskôr opátom v benediktínskom kláštore sv. Martina v maďarskej Pannonhalme. Spísanie skutkov v rokoch 1064 – 1070 súviselo s kanonizáciou oboch svätcov, ktorí sa tak stali najstaršími svätcami Uhorského kráľovstva a legenda je najstaršou kresťanskou legendou Uhorského kráľovstva. Skladá sa z dvoch častí – dlhšia je venovaná sv. Andrejovi – Svoradovi a kratšia jeho žiakovi sv. Beňadikovi.

Svorad sa narodil okolo roku 980 v poľskom Opatovci na Visle, no tradícia v dedinke Tropie nad Dunajcom neďaleko poľsko – slovenskej hranice hovorí o tom, že tu v mladosti pôsobil ako mních a dodnes je v Tropie kostol zasvätený sv. Svoradovi. Vtedajší poľský kráľ Boleslav I. Chrabrý však v roku 1022 začal vystupovať proti slovanskej liturgii a chcel ju úplne odstrániť. Vtedy mnohí zástancovia slovanskej bohoslužby odišli z Poľska buď na Kyjevskú Rus, do Čiech, prípadne na Slovensko. Práve tak urobil aj Svorad, ktorý odišiel do Nitry. V Nitre vstúpil do benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore a od opáta Filipa prijal meno Andrej. S dovolením opáta sa neskôr utiahol do jaskyne ako pustovník. Keď dostal pomocníka a učeníka Beňadika, spolu odišli na miesto vzdialenejšie od zoborského kláštora – na Skalku pri Trenčíne. Trávil tu čas klčovaním lesa a učením pospolitého ľudu. Viedol prísny asketický život, čoho dôkazom je aj to, že sa postil tri dni v týždni a v čase pôstu pred Veľkou nocou si vyžiadal od opáta 40 orechov, ktoré mali byť jeho obživou na týchto 40 dní. Po namáhavej celodennej práci si nedoprial odpočinok. Sedával v dutom strome, zvnútra ktorého boli ostne a na hlave mal tŕňovú korunu a tak, keď ho premohol spánok, náraz o ostne ho opäť prebral k modlitbe. Svoje telo trýznil aj reťazou, ktorá mu vrástla do brucha. Objavil ju až opát Filip po jeho smrti. Svorad zomrel okolo roku 1030 a jeho telesné pozostatky sú uložené v katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre a je aj patrónom mesta Nitry.

 Beňadik bol Svoradovým učeníkom a nasledovníkom v pustovníckom spôsobe života. Beňadikove krstné meno na rozdiel od Svorada nie je známe. Taktiež z Legendy nie je známy ani jeho pôvod. Beňadik vstúpil do benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore. Neskôr bol pridelený ako pomocník v starobe sv. Svoradovi. Po smrti sv. Andreja - Svorada žil v pustovni naďalej sám ešte približne ďalšie tri roky. Prepadli ho zbojníci, ktorí od neho žiadali peniaze. Keďže im nemal čo dať, zviazali ho, odvliekli na skalu, tam ho zabili a hodili do rieky Váh. Miesto hodenia do Váhu dnes symbolizuje dvojvežový kostol na Malej Skalke. Maurus udáva aj správu o tom, že neporušené telo sv. Beňadika sa našlo po roku vo Váhu a to vďaka orlovi, ktorý celý tento čas sedával na brehu rieky v blízkosti tela, akoby vo vode niečo pozoroval. Telo sv. Beňadika uložili v nitrianskom chráme sv. Emeráma v tom istom hrobe, kde bol pochovaný aj sv. Andrej – Svorad.

 Títo dvaja svätci boli kanonizovaní v roku 1083 pápežom Gregorom VII. na podnet vtedajšieho uhorského kráľa Ladislava I., spolu s ďalšími svätcami z územia Uhorského kráľovstva – sv. Štefanom, prvým uhorským kráľom, jeho synom sv. Imrichom a čanadským biskupom sv. Gerhardom.

 Legenda o sv. Svoradovi a sv. Beňadikovi sa stala v priebehu 14.-15. storočia známou v celej Európe. Opisy legendy s zachovali vo významných historických knižniciach od Szechényiho knižnice v Budapešti, cez Pasov, Mníchov, Kráľovskú knižnicu v Bruseli, po Mazarinovu knižnicu v Paríži. Najstaršia verzia z 13. storočia je v Záhrebskom breviári v Univerzitnej knižnici v Záhrebe.

Opátstvo na Skalke – Veľká Skalka

Kláštor Skalka bol založený v roku 1224 nitrianskym biskupom Jakubom, na ktorého majetku bola jaskyňa a stál tu už aj kostol zasvätený sv. Beňadikovi Mučeníkovi. Podľa zakladajúcej listiny dostalo opátstvo Skalka primerané hmotné zabezpečenie. Mnísi kláštora dostali aj právo prijímania almužien a ich darcovia či prispievatelia za to mohli dostať štyridsaťdenné odpustky. Dostali tiež právo kázať a spovedať v celej Nitrianskej diecéze. Celkovo ale možno povedať, že hmotné zabezpečenie novovzniknuté kláštora bolo pomerne malé, išlo o malý kláštor, doslovne len s niekoľkými mníchmi. 23. júna 1238 navštívil opátstvo uhorský kráľ Belo IV. Keď videl život v kláštore, daroval im polovicu zeme Geztes (dnešná Opatová nad Váhom) patriacu trenčianskemu hradu. V roku 1297 bola potvrdená zakladacia listina kláštora a bolo aj určené, že opát zo Skalky môže vyberať desiatok od svojich vlastných poddaných.

Mnísi vstávali ráno o piatej hodine. V kostolíku konali počas celého dňa predpísané bohoslužby a venovali sa manuálnej práci v duchu benediktínskeho hesla Ora et labora. Po záverečnej modlitbe okolo 19:00 hodiny sa ukladali na odpočinok.

Začiatkom 14. storočia patrilo opátstvo na Skalke medzi územia pod vplyvom Matúša Čáka Trenčianskeho. Po smrti kráľa Ondreja III. v roku 1301 nastalo v Uhorsku obdobie politickej nestability a bojov viacerých politických zoskupení o dosadenie svojho favorita na trón. Matúš Čák, uhorský palatín, spolu s kaločským arcibiskupom podporovali voľbu českého kráľoviča Václava III., ktorého aj korunovali za kráľa Ladislava V. Do druhého politického tábora, ktorý so súhlasom pápeža Bonifáca VIII. podporoval voľbu Karola Róberta z Anjou, patril zase nitriansky biskup. Za svoje nepriateľské činy voči nitrianskemu biskupovi bol Matúš Čák exkomunikovaný. Opát Štefan zo Skalky sa nedal vtiahnuť do politických bojov, ale naďalej slúži sv. omše v kláštore aj na Trenčianskom hrade. V roku 1318 bol exkomunikovaný aj samotný skalský opát Štefan. Bol to práve skalský opát, ktorý rozhrešil pred smrťou aj Matúša Čáka. Práve z tohto obdobia sa zachoval ranogotický vstupný portál do jaskyne sv. Beňadika v areáli kláštora, ktorý svedčí o priaznivom vzťahu tohto mecéna ku Skalke.

V 14. – 15. storočí je doložené aj kláštorné skriptórium, kde sa ručne prepisovali a viazali knihy – Skalka bola v tomto období významným duchovným a knižným centrom stredného Považia.

  Po smrti opáta Alexia navštívili v roku 1508 opátstvo benediktínski vizitátori. Na Skalke ako správcu našli 18 ročného mladíka, ktorý ani nebol benediktínom, ale pripravoval sa na dráhu diecézneho kňaza. Používal príjmy kláštora a sľúbil, že v nasledujúcom roku dá opraviť kláštor, jedáleň aj cely. Okrem neho tam žili len dvaja mnísi, z toho jeden bol benediktín a druhý cisterián. V tomto období kláštoru patrilo 46 usadlostí a pri kláštore bola aj veľmi dobrá ovocná záhrada. Objekt kláštora však postupne chátral.

  V roku 1528 dobyli vojská Ferdinanda Habsburského po vedením generála Katzsnera Trenčiansky hrad a majetok kláštora bol použitý ako žold pre cisárskych vojakov. V tom istom roku podpísal cisár Ferdinand I. listinu, na základe ktorej daruje opátstvo na Skalke nitrianskemu biskupovi Petrovi Podmanickému. Od polovice 16. storočia začal význam opátstva vo veľkej miere upadať a jeho majetky sa dostali do rúk rôznych vlastníkov. Až po vyše sto rokoch prešlo do vlastníctva jezuitov čím začalo jeho nové obdobie rozkvetu.

 Nitriansky biskup Ján Püsky so súhlasom kráľa Ferdinanda III. a ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaya daroval v októbri 1644 opátstvo jezuitom. V Trenčíne sa jezuiti nemohli usadiť pre nesúhlas mestskej rady, preto si za sídlo zvolili bývalé benediktínske opátstvo sv. Beňadika na Skalke, kde prišli v roku 1645. Jezuiti sa popri pastoračnej a akademickej činnosti venovali aj hmotnému zveľadeniu bývalého benediktínskeho opátstva. V roku 1667 až 1669 vybudovali v blízkosti polozrúcaného starého kláštora benediktínov nový kláštor.

Udalosti labansko-kuruckých vojen sa odrazili na začiatku 18. storočia aj na Skalke. Bolo treba opäť pristúpiť k rozsiahlym opravám. Jezuiti znovu postavili kaplnku sv. Andreja-Svorada a Beňadika a nasadili na ňu novú kupolu. Na kláštore vsadili nové okná, dvere, postavili nové komíny, zrekonštruovali škridlovú strechu, niektoré časti budovy museli znova vystavať, napr. kuchyňu, zväčšili jedáleň a pristavali aj niekoľko nových izieb. Zrúcali starú vežu a postavili novú vyčnievajúcu nad kláštorom. Postavili aj nový múr chrániaci stranu kláštora proti dažďom od Váhu. Plastickou dekoráciou ozdobili a vybielili všetky izby a chodby kláštora. Do kaplnky v roku 1727 zadovážili malý organ. Do jedálne kláštora boli umelecky zhotovené stoly, stolice a skrine a steny krášlili obrazy sv. Andreja a Beňadika. Ku kláštoru museli pristaviť ďalšiu novú časť, pretože počet jeho obyvateľov sa zvýšil na 76. Vybudovali aj 180 nových kamenných schodov, ktoré viedli od cesty až ku bráne kláštora a týmto schodom sa hovorí aj konské schody. Posledná veľká rekonštrukcia kláštora sa uskutočnila v roku 1768, kedy prebehla výmena strechy.

Jezuiti boli šíriteľmi nového umeleckého slohu – baroka. Veľmi dôkladne sa venovali poľnohospodárstvu. V záhradách pestovali najkrajšie druhy ovocia, ktoré bolo vzácne a známe nielen na celom Považí ale aj v susedných Čechách. V roku 1713 vystavali pec na sušenie sliviek a iného ovocia. Mali aj škôlku na ovocné stromčeky. Za záhradami sa rozprestierali hory, kde chovali stáda najlepších oviec s veľmi kvalitnou vlnou. Starali sa o rybníky, dokonca vybudovali pivnicu pre ľad. V roku 1772 vykopali pred kláštorom studňu.

V roku 1773 bulou pápeža Klementa XIV. bola zrušená rehoľa jezuitov. Vyše 120 ročné pôsobenie členov Spoločnosti Ježišovej na Skalke možno právom považovať, v dejinách tohto starobylého opátstva, za jeho významné obdobie. Po odchode jezuitov Skalka celé desaťročia pustla.

Kostol na Malej Skalke

Kostol na mieste zhodenie tela sv. Beňadika do rieky Váh mal stáť už v okolo roku 1083 – kedy boli sv. Andrej – Svorad a sv. Beňadik vyhlásení za svätých. Prvá písomná zmienkach o dvojvežovom kostolíku postavenom v románskom slohu však pochádza až z roku 1208. Bol zasvätený sv. Beňadikovi. Roku 1520 dal na jeho mieste vybudovať kaplnku ku cti sv. Doroty Juraj Thurzo horlivý katolík, starý otec Juraja Thurzu, neskoršieho palatína. 

Starostlivosť o kaplnku preukazovali aj členovia Spoločnosti Ježišovej pôsobiaci na Skalke. V roku 1660 bola v kostolíku urobená nová plastická dekorácia interiéru. Jezuiti na kopci oproti kostola v roku 1676 postavili kalváriu so štrnástimi zastaveniami. V r. 1679 bol postavený nový oltár na počesť Panny Márie Čenstochovskej.

Počas kuruckých vojen bol kostolík poškodený. V r. 1745 kaplnku rozšírili do súčasnej podoby a pristavili k nej dve veže.

V r. 1949 v ňom postavili Boží hrob a na Veľký piatok sa tu konali procesie.

Obnova Skalky

 Prvé snahy o opravu Skalky prebehli v polovici 19. storočia pod vedením vtedajšieho trenčianskeho farára Ľudovíta Bonaventúru Stárka, ktorý je známy aj objavením nápisu na trenčianskej hradnej skale o pobyte légií rímskeho cisára Marca Aurelia v Trenčíne počas zimy roku 179. Zašlú slávu kláštora sa rozhodol oprášiť organizovaním finančnej zbierky. Pozornosť upriamil na zdevastovaný kostolík Veľkej Skalky – kaplnku sv. Andreja - Svorada a sv. Beňadika. Rozsiahle reštauračné práce prebiehali od júla 1852 do júla 1853. Zovňajšok skrášlili bočné schody, fasáda, veža a strecha. V interiéri zo starších základov vyrástla sakristia a chór. Miestnosť bola vydláždená štvorcovým kameňom. K novým oknám pribudli dvere. Zlatú dekoráciu dostali drevené časti obetného stola. Na zabielené steny bol namaľovaný obraz Smrť sv. Beňadika. Po kaplnke prešiel úpravou hrob Krista Pána. Slávnostná posviacka, na ktorej sa zúčastnilo takmer 15 tisíc pútnikov, sa konala symbolicky 17. júla 1853 – v deň sviatku sv. Andreja – Svorada a sv. Beňadika.

 Ďalšie opravy na Veľkej Skalke boli prevedené za skalského farára Pavla Uhrína, Jána Huvera i Jozefa Púchovského.

 Po menovaní troch slovenských biskupov – Karola Kmeťka, Jána Vojtaššáka a Mariána Blaha – vznikla medzi osobnosťami cirkevného i politického života myšlienka opraviť duchovné stredisko slovenského národa. Pri tejto príležitosti bola podpísaná výzva k obnove Skalky. Obnova dvojvežového kostola a nová budova ako byt pre kostolníka a útulňa pre pútnikov boli dokončené v roku 1924. 13. júla sa konala slávnostná posviacka nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom, za účasti biskupa Jána Vojtaššáka, mnohých osobností slovenského národa na čele s Andrejom Hlinkom a za účasti asi 30 tisíc pútnikov. Skalka bola svojim významom prirovnaná k pútnickým miestam ako napríklad Lurdy vo Francúzsku.

            Duchovnú správu na Skalke viedli v rokoch 1925 – 1940 redemptoristi, ktorí prišli do Kostolnej na pozvanie nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka z Čiech. V roku 1940 prebrali správu nad pútnickým miestom dominikáni až do násilného zrušenia v januári 1949. Vojnové udalosti však neobišli ani Skalku. Ďalšia oprava bola ukončená slávnosťou v nedeľu 22. júla 1951.

Súčasná obnova Skalky začala po páde komunistického režimu v roku 1989 najprv len vďaka obetavým občanom z okolia. Po príchode dekana Stanislava Strapka do farnosti prebehla aj rekonštrukcia kostola na Malej Skalke.

V roku 2011 bol založený neinvestičný fond Beňadik na podporu pútnického miesta Skalka. V roku 2012 bola nitrianskym biskupom Viliamom Judákom posvätené nová krížová cesta na Malej Skalke.

Bibliografia:

Viliam JUDÁK, Z múdrosti našich otcov, Nitra, 2007

Viliam JUDÁK, Trenčianski jezuiti a Skalka, Okno do histórie Skalky pri Trenčíne, 2011

Richard MARSINA a kol., Skalka pri Trenčíne: miesto legiend a pútí, Zborník z vlastivedného seminára, Trenčín, 1997, s. 94-99

Peter MARTINÁK, Ľudovít Bonaventúra Stárek a rekonštrukcia Skalky v 19. storočí , Okno do histórie Skalky pri Trenčíne, 2011

Mária VDOVIČÍKOVÁ, Benediktínsky kláštor na Skalke pri Trenčíne – doterajšia pamiatková obnova a jej možné smerovanie v budúcnosti , Okno do histórie Skalky pri Trenčíne, 2011

Igor ZMETÁK, Skalka v historických dokumentoch a súvislostiach, Okno do histórie Skalky pri Trenčíne, 201

Igor ZMETÁK a kol., Benediktínskymi cestami, Trenčín, 2013, s.13, 16 – 17